Naša diplomacia ako obyčajne čaká ako sa vyjadrí väčšina krajín EÚ a potom sa pripojí k tomuto stanovisku, čo je typicky pštrosia politika. Aj keď naše súčasné politické špičky by pravdepodobne radšej vyjadrili podporu Rusku, je v našom bytostnom záujme vyjadriť nielen solidaritu Gruzínsku, ale aj účinnú humanitnú pomoc.
Rusko potom ako preniklo so svojimi tankami na suverénne územie Gruzínska opäť ukazuje svoje mocenské chúťky, ktorými sa nikdy netajilo, ale vďaka ekonomickému prepadu na ne doteraz nemalo dostatočnú silu. Potom ako Putin znárodnil ropný priemysel v kombinácii s tým, že ceny ropy a plynu dosiahli nedoziernych výšok a dostal pod kontrolu všetky významné médiá, sa opäť do Ruska vracajú zlaté čase Sovietskej éry, čo pre nás v Strednej Európe určite nie je príležitosť na otváranie šampanského. Napriek Ruskej kultúre, významným spisovateľom a skladateľom, príťažlivej pravoslávnej spiritualite, má Rusko stále akýsi megalomanský komplex ovládať susedné národy a nerešpektovať svoje vlastné hranice. Akoby preňho hranice neexistovali. Gruzínsko aj keď sa to nezdá nie je až tak ďaleko od Slovenska, navyše podľa posledných správ má byť ďalšou na rade, kde prídu mierotvorné jednotky z Ruska, Ukrajina. Hovorí sa dokonca o rozpade Ukrajiny na západnú a východnú časť, ktorá by pripadla Rusku aj s poloostrovom Krym, kde má prístav Ruská čiernomorská flotila.
V kontexte týchto veľmocenských chúťok a nie tak dávnej bratskej prítomnosti Sovietskych vojsk na našom území, sa v inom svetle javí aj radar v Česku a raketová základňa v Poľsku. Možno mal nakoniec Putin pravdu, že sú namierené proti Rusku, ale nie v zmysle agresie, ale v zmysle prekážky jeho budúcich chúťok v Strednej Európe.
