Tento plán mal osem bodov. Prvým boli opatrenia do 5. apríla, druhým opatrenia k informácii komunistických straníckych orgánov, tretím opatrenia 24 hod. pred dňom zásahu, štvrtým opatrenia v deň zásahu, piatym priebeh zásahu, šiestym opatrenia v deň zásahu, siedmym opatrenia behom dvoch až siedmych dní po zásahu a ôsmym bodom boli ďalšie opatrenia.[1]
Budem citovať z piatej časti ako bol naplánovaný a nakoniec realizovaný priebeh likvidácie kláštorov. Kláštory v ňom boli rozdelené na vyprázdňované, centralizačné a kárne. Pri vyprázdňovaní kláštorov sa postupovalo nasledovne: „Oddiel Štátnej národnej bezpečnosti (SNB) obsadí kláštor, veliteľ zvolá všetkých obyvateľov kláštora, vysvetlí im, o čo ide a vyzve rehoľníkov určených k odsunu do centralizačných kláštorov, aby si čo najskôr pripravili potrebné osobné potreby a zhromaždili sa. Do centralizačných kláštorov budú sústredení všetci rehoľníci, ktorí sa práve nachádzajú vo vyprázdnených kláštoroch včetne novicov a klerikov (bohoslovcov), mimo miestnych predstavených a provinciálnych predstavených, ktorí budú sústredení do kárneho kláštora. Z týchto predstavených budú sústredení do centralizačných kláštorov jedine tí, ktorí sú už prestárli. Do kárneho kláštora budú ďalej sústredení predom určení známi a vplyvný reakční rehoľníci.
Do centralizačných kláštorov budú sústredení tiež rehoľníci, ktorí slúžia mimo kláštora v duchovnej správe, pokiaľ v kláštore bývajú, alebo sa práve v noc zásahu v kláštore zdržujú. Rehoľníci, ktorí sú práve ťažšie chorí, budú zatiaľ v kláštore ponechaní a neskoršie odvezení (sanitkou) až bude centralizačný kláštor vybavený, prípadne umiestnení do väzenskej nemocnice a pod. Všetci rehoľníci určení k sústredeniu do centralizačných kláštorov zhromaždia sa najprv so svojími vecami čo najskôr, budú naložení do autobusov a odvezení do centralizačných kláštorov.
Po odchode rehoľníkov do centralizačného kláštora, prevede SNB v kláštore domovú prehliadku. V kláštore zostanú mimo chorých z príslušníkov mužského rádu jedine predstavení miestni, prípadne provinciálni a ďalej známi reakční rehoľníci.
Po ukončení domovej prehliadky bude spísaný protokol, ktorí podpíšu tiež predstavení. Na to budú spolu s reakčnými rehoľníkmi odvezení do kárneho kláštora. Bude prevedený výsluch predstavených, aby oznámili, kam bol ukrytý kláštorný majetok. Pokiaľ sú v kláštore rehoľnice, budú vyzvané, aby ihneď v noci zložili svoje veci a odobrali sa na nádražie, odkiaľ odídu najbližším vlakom do svojho materského domova. Služobné osoby, slobodné, rovnako ihneď zložia svoje veci a ešte v noci opustia kláštor, aby sa najbližším vlakom vrátili ku svojim rodičom a prihlásili sa na pracovnom úrade.
Služobné osoby s rodinou ubytované v kláštore alebo civilní nájomníci budú zatiaľ ponechaní v kláštore. Súčasne budú vyprázdnené tiež exercičné domy. Vedúci rehoľníci budú zvezení do centralizačných alebo kárneho kláštora. Účastníci exercícií (t.j. obyčajní veriaci, ktorí sa na duchovné cvičenia prihlásili) si ešte behom noci zložia svoje veci, opustia kláštor a odoberú sa na nádražie, odkiaľ najbližším vlakom odídu do svojich domovov. Jedine deti, pokiaľ sa účastnia exercícií, budú zatiaľ v exercičnom dome ponechané.
Zmocnencom v internátoch, ktorí sú menovaní zmocnencami pre vyprázdnené kláštory, odovzdá veliteľ oddielu SNB menovací dekrét a pokyny. Každý zmocnenec prevedie ihneď prehliadku kláštora, zúčastní sa domovej prehliadky, prevezme opis protokolu spísaného s predstavenými a kľúče od kláštora. Po odchode rehoľníkov zostane v kláštore jedine stráž SNB. Ešte v noci dostaví sa do kláštora druhý zmocnenec, vyslaný od Krajsského národného výboru.“[2]
Tieto opatrenia v celom Československu zasiahli 230 mužských kláštorov a 2200 rehoľníkov, ktorí v nich vykonávali svoje poslanie. Zásah bol odôvodnený ako zabránenie štátneho prevratu, ktorí sa v kláštoroch pripravoval, pričom v nich boli sústreďované zbrane proti ľudovodemokratickému zriadeniu. V kláštoroch sa žiadne zbrane nenašli ani žiadne protištátne materiály a plány na prevrat. Napriek tomu boli uzatvorené a poštátnene až do r. 1990. Do osobného života rehoľníkov zasiahla táto udalosť deštrukčne na celý ich ďalší život. Väčšina z nich už v súčasnosti nežije. Napriek nátlaku sa však ukázali ako osobnosti, ktoré neohýnajú chrbát a svoje názory podľa aktuálneho prospechu, ale sú schopné pre svoje presvedčenie obetovať aj to najcennejšie. Česť ich pamiatke.
[1] Slovenský národný archív v Bratislave, fond: Slovenský náboženský fond, roč. 1950, krabica č. 185
[2] Plán Akcie „K“, Macák Ernest: Zápisky spoza mreží. Dokumenty, s. 16-17
