Na začiatku 90. rokov 20. stor. prevládala v katolíckej cirkvi idea reštitúcií cirkevného majetku, ktorý sa mal stať zásadným nástrojom pri získaní finančnej samostatnosti cirkví a náboženských spoločností. Prvé dva federálne zákony o reštitúcii cirkevného majetku však sledovali iný cieľ. Boli prijaté z dôvodu umožnenia realizácie náboženskej slobody predovšetkým pre rehoľníkov, ktorým komunistický režim tieto práva upieral a mužské rády dokonca svojvoľne zrušil r. 1950. Takto sa rádom a kongregáciám, podľa týchto zákonov, navrátili niektoré kláštory, ktoré boli v zákonoch priamo vymenované, čo však bolo závažnou právnou chybou, lebo legislatíva tak zasahovala do výkonnej moci.
Zo strany predovšetkým katolíckej cirkvi bola snaha o čo najkomplexnejšiu reštitúciu, nakoniec sa však presadila koncepcia zmierňovania niektorých majetkových krívd, keďže sa komplexná reštitúcia ukázala politicky nepriechodná. Federálnemu zhromaždeniu bol predložený reštitučný zákon, ktorý na jednej strane iba nevypočítaval jednotlivý majetok, na druhej strane však tiež stanovoval obmedzenia, kedy majetok nebude vydaný. Tento zákon však vo federálnom parlamente zásluhou ľavicových poslancov a HZDS neprešiel. V nasledujúcom roku už po rozpade federácie bol prijatý iba na Slovensku ako zákon č. 282/1993 Z.z., o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Jedným z cieľov reštitučného zákona malo byť postupné finančné osamostatňovanie sa cirkví a náboženských spoločností od štátu na Slovensku, do čoho dávali veľké nádeje aj cirkvi a náboženské spoločnosti v ČR.
Aj na Slovenskom príklade však pochopili, že tento cieľ sa touto formou nedá dosiahnuť. Pre katolícku cirkev na Slovensku išlo skutočne o zmiernenie niektorých majetkových krívd, ako sa píše v titule zákona a dosiahnutie finančnej nezávislosti formou reštitúcie sa ukázalo ako nereálne, keďže majetok bol odovzdaný v mnohých prípadoch v dezolátnom stave a namiesto výnosov prinášal ďalšie náklady. Pri forme darov a zbierok, ako možnosti získania finančnej nezávislosti od štátu, možno aj v Českej republike konštatovať, že veriaci si na základe dlhodobej závislosti cirkvi od štátnych dotácií, ktorá sa začala reformami Jozefa II. ku koncu 18. stor, na tento systém privykli a jednorázové odpojenie od týchto dotácií by pokladali za protináboženský postoj, potláčajúci náboženskú slobodu.
Ku koncu r. 2007 preniklo na verejnosť, že sa pripravuje nový model usporiadania vzťahov medzi štátom a cirkvami v ČR. Na základe vedomostí, ktoré som o novom modely získal, môžem načrtnúť jeho základné prvky, ako sú navrhnuté vo Vecnom zámere zákona o náprave niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v dobe neslobody a o narovnaní vzťahu medzi štátom a cirkvami a náboženským spoločnosťami. Ako je zrejmé už z názvu úpravy, ktorá vznikla z rokovania medzi odbornými komisiami cirkví a vládnej komisie na čele s Ministrom kultúry ČR, ambíciou zákona je spojiť reštitúciu s celkovým riešením vzťahu štátu a cirkví.
Rozhovory medzi odbornými komisiami naštartoval predovšetkým existujúci právny stav, ktorý sa stal neúnosným pre obe strany. Cirkvi predovšetkým traumatizuje neuskutočnená reštitúcia a štát záťaž vo forme hradenia predovšetkým platov duchovných zo štátneho rozpočtu. Okrem toho sa vyskytol ďalší dôležitý dôvod. Na začiatku 90. rokov bol totiž prijatý zák. č. 229/1991 Sb., o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (tzv. zákon o pôde), ktorého súčasťou je § 29 tzv. blokačný paragraf. Obdobné blokačné ustanovenie obsahuje i zák. č. 92/1991 Sb., o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Podľa § 3 ods. 1 „predmetom tohto zákona rovnako nie je majetok, ktorý na štát prešiel po 25. februári 1948 z vlastníctva cirkví, rádov a kongregácií a náboženských spoločností.“
Z toho vyplýva jasný zámer, že po r. 1989 sa aj v Čechách predpokladala systematická náprava majetkových krívd ohľadom majetku cirkví, aj keď bol tento zámer na čas odložený, zákonodarca však v § 29 zákona o pôde prisľúbil, že toto systematické napravenie krívd bude vykonané formou zákona. Príslušná legislatíva však nebola doteraz prijatá a tak už 16. rokov nemôžu obce a mestá vďaka blokačnému paragrafu rozvíjať svoje územia, čo aj hromadne kritizujú. Blokačný paragraf však založil aj legitímne očakávania dotknutých cirkví a náboženských spoločností a ich právnických osôb, čo potvrdil aj Ústavnú súd ČR a rovnako Najvyšší súd ČR. Predovšetkým najväčšia katolícka cirkev, ktorej vznikli najzávažnejšie škody sa rozhodla, že bude riešiť reštitúciu, aj komplexnú úpravu vzťahov v jednom zákone, čo však so sebou prináša aj významné riziko, či budú naplnené očakávania zákona, ktorým sa má dosiahnuť samofinancovanie cirkví a náboženských spoločností v ČR.
Pokračovanie v najbližšom čase.
