Spomienka na šoa

Autor: Martin Šabo | 27.1.2007 o 16:08 | Karma článku: 10,77 | Prečítané:  7084x

V dnešný deň si pripomíname 62. výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim. Tábora, ktorý je jedným z miest, kde sa stala najväčšia tragédia ľudstva, ktorou je holokaust – šoa židovského národa. Táto tragédia je bolestivá aj pre náš národ, hlavne z dôvodu, že nie na nátlak, ale z iniciatívy štátnych predstaviteľov Slovenského štátu, hlavne ministerského predsedu Tuku a ministra vnútra Macha, bolo zo Slovenska v prvej fáze deportovaných do koncentračných táborov 57 000 židovských spoluobčanov. V druhej fáze už z vôle nacistických okupačných vojsk ďalších 11 000. Dialo sa to v krajine, ktorá sa väčšinovo hlásila ku katolíckym koreňom a na jej čele bol katolícky kňaz Jozef Tiso, čo je pre Katolícku cirkev zvlášť bolestivé a vyžadujúce reflexiu.

V roku 1998 v rámci spytovania svedomia, pred záverom druhého milénia, vydala pápežská komisia pre náboženské vzťahy so Židmi, na základe výzvy pápeža Jána Pavla II., dokument Pripomíname si: reflexia nad šoa (v článkoch, ktoré odporúčam nájdete link na originál). Tento dokument nevznikol iba z dôvodu pripomínania si bolestnej minulosti, ale aj pre lepšiu spoločnú budúcnosť medzi Židmi a kresťanmi. Táto budúcnosť si podľa Jána Pavla II vyžaduje, aby sme sa rozpamätali, lebo bez pripomínania niet budúcnosti. A preto sa Katolícka cirkev obracia na všetkých kresťanov, aby spoločne uvažovali o tragédii, ktorá postihla židovský národ a uvedomili si morálnu zodpovednosť, aby sa sebectvo a nenávisť nikdy viac nemohli rozrásť tak, aby rozsievali utrpenia a smrť.

Dokument sa zamýšľa nad tragédiou šoa a uvažuje, či k nej neprispeli aj židovsko –kresťanské vzťahy, v ktorých počas dejín prevážilo skorej to zlé. Z tohto dôvodu hodnotí židovsko – kresťanské vzťahy od ich prvopočiatkov od Ježišovho ukrižovania, až do súčasnosti. Hlavné zlo, ktoré tieto vzťahy zasiahlo bolo obviňovanie Židov za Ježišovu smrť, čo malo za následok otvorené aj skryté nepriateľstvo, v krízových obdobiach spojené aj s vraždením Židov. Ján Pavol II. sa nebál priznať tieto skutočnosti, ktoré ako hovorí vznikli na základe nesprávneho výkladu Nového zákona ohľadne židovského národa. Takéto interpretácie Nového zákona ako celku rozhodne odmietol Druhý vatikánsky koncil.

Potom ako Židia získali v 19. stor. vcelku rovnoprávne postavenie v Európe, začal sa v nej zakoreňovať prehnaný nacionalizmus. V ovzduší hlbokých sociálnych zmien bola židovská menšina obviňovaná z neprimeraného vplyvu. Tak sa vo väčšine Európy rozšíril v rôznej miere antijudaizmus, ktorý mal však už skôr sociologický a politický než náboženský charakter. Zároveň sa začali objavovať teórie popierajúce jednotu ľudskej rasy a vychádzajúce z pôvodnej rozdielnosti rás. V 20 stor. využil národný socializmus v Nemecku tieto myšlienky ako pseudovedecké podklady na rozlišovanie medzi tzv. nordicko – árijskými a údajne nižšími rasami. Okrem toho k extrémnej forme nemeckého národného socializmu prispela aj porážka Nemecka r. 1918.

Cirkev v Nemecku aj vo všeobecnosti, reagovala na to odsúdením rasizmu. Bolo to na všetkých úrovniach od bežných kňazov, až po pápeža Pia XI., ktorý slávnostnou formou odsúdil nacistický rasizmus vo svojej encyklike Mit brennender Sorge, ktorá bola čítaná na Kvetnú nedeľu v nemeckých kostoloch, na čo mnohí kňazi aj laici doplatili životom. Podobne odsúdil rasizmus aj Pius XII. vo svojej prvej encyklike Summi Pontificatus z 20. 10. 1939, kde varoval pred rasistickými teóriami, ktoré popierali jednotu ľudstva a pred zbožšťovaním štátu, čo podľa jeho názoru viedlo všetkých ku skutočnej „hodine temnoty“.

Šoa bolo dielom nacistického, v tom čase moderného novopohanského režimu. Antisemitizmus tohto režimu mal korene mimo kresťanstva. Napriek tomu sa však možno slovami pápežského dokumentu pýtať: „Neuľahčili nacistom prenasledovanie Židov antižidovské predsudky, ktoré boli v srdciach a mysliach niektorých kresťanov? Spravila kresťanov ich podvedomá antipatia voči Židom menej citlivými alebo celkom ľahostajnými voči prenasledovaniu Židov po uchopení moci nacistami? A dokument konštatuje, že mnohí mlčali z dôvodu, že nemali ani tušenia o „konečnom riešení“, iní mali strach o seba a svojich blízkych, niektorí ťažili z tejto situácie a ďalších zasa poháňala závisť.

Preukázali kresťania prenasledovaným Židom pomoc všetkými dostupnými spôsobmi? Mnohí tak urobili, iní však nie, konštatuje dokument. Počas vojny, ale hlavne po nej vyjadrili židovské obce a osobnosti svoju vďačnosť tým katolíkom, ktorí zachránili Židov. Musím spomenúť aj poďakovania, ktoré adresovali židovský predstavitelia tesne po vojne Piovi XII. Urobil tak Dr. Joseph Narhan, komisár talianskych židovských obcí 7. 9. 1945: „Predovšetkým vzdávame hold najvyššiemu veľkňazovi a mužom a ženám v Cirkvi, ktorí podľa nariadení Svätého Otca uznali prenasledovaných za svojich bratov a rázne a nezištne sa nám ponáhľali na pomoc, nehľadiac na hrozné nebezpečenstvá, ktorým boli vystavení.“ Dňa 21. 9. 1945 na audiencii u Pia XII. generálny sekretár Svetového židovského kongresu Dr. S: Lea Kubowtzký vyslovil: „Svätému Otcovi v mene Združenia izraelských obcí úprimnú vďaku za úsilia Katolíckej cirkvi počas vojny o záchranu Židov v Európe“. Keď v roku 1958 pápež zomrel poslala izraelská premiérka Golda Meirová posolstvo: „Pripájame sa k bolesti celého ľudstva. Keď prichádzal náš národ hrozným utrpením, pozdvihol pápež svoj hlas za obete. Vtedy jeho slová, jasne a zreteľne vyjadrujúce veľké tradičné pravdy, obohatili náš život a prehlušili každodenný hukot boja. Smútim za veľkým služobníkom mieru.“ Židia teda cítili úprimnú vďačnosť voči tým, ktorí sa postavili proti rasovému prenasledovaniu a najlepšie vedeli kto sa zaslúžil a kto nie o ich záchranu.

Dokument ďalej bolestne konštatuje, že z krajín obsadených alebo riadených nacistickými diktátormi alebo ich spojencami nie je známy počet kresťanov, ktorí by našli silu na viditeľný protest, hoci boli zdesení zo zmiznutia svojich židovských. Pre kresťanov musí byť táto ťarcha vo svedomí za svojich bratov a sestry z čias druhej svetovej vojny výzvou na pokánie.

Katolícka cirkev, čo najhlbšie ľutuje chyby a zlyhania týchto synov a dcér, čo zdôraznila už na svojom najdôležitejšom fóre, ktorým je koncil, slovami dokumentu Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu, kde: „Cirkev odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, pamätlivá svojho dedičstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje svoje poľutovanie nad nenávisťou, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany voči Židom.“

Hlboké pokánie za viny minulosti, chce byť odrazom k odpusteniu a zlepšeniu vzťahov medzi Židmi a kresťanmi. Tu Katolícka cirkev slovami svojich najvyšších predstaviteľov, vyjadruje apel v prvom rade na svojich katolíckych bratov a sestry, aby si znovu uvedomili židovské korene svojej viery. Prosí, aby nezabúdali, že Ježiš bol Dávidovým potomkom, že Mária a apoštoli boli Židmi, že Židia sú naši milovaní bratia a v istom zmysle skutočne „naši starší bratia“. Katolícka cirkev vyjadruje v dokumente hlboké poľutovanie nad zlyhaním svojich synov a dcér všetkých generácií, čo majú jej veriaci prežívať ako akt obrátenia a pokánia, vo vedomí „že my členovia Cirkvi máme účasť tak na hriechoch, ako aj na zásluhách všetkých jej veriacich“.

 Na záver sa zamyslime nad slovami zomrelého pápeža Jána Pavla II., ktoré vyjadril r. 1994 v príhovore pri príležitosti spomienky na šoa: „Skutočne by sme riskovali, že necháme zomrieť nové obete najkrutejšou smrťou, keby sme vášnivo netúžili po spravodlivosti a keby sme sa o ňu nezasadzovali, každý podľa svojich vlastných schopností, aby zlo nezískalo prevahu nad dobrom, ako sa to stalo v prípade miliónov synov a dcér židovského národa.....Ľudstvo nesmie dopustiť, aby sa to znova opakovalo.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?