reklama

Protesty biskupov proti „židovskému kódexu“ a deportáciám židov

Pri príležitosti 68. výročia vzniku Slovenského štátu, by som chcel upriamiť vašu pozornosť, na niektoré dokumenty, ktoré ukazujú postoj vtedajších biskupov ku „židovskému kódexu“ a k deportáciám Židovského obyvateľstva. Tento článok nadväzuje na moje predchádzajúce články ku Slovenskému štátu, ktoré uvádzam ako súvisiace. Nie je teda vyčerpávajúcim k celému obdobiu. Chcem iba dotvoriť obraz o skutočnosti, ktoré sa v iných článkoch, doteraz neobjavili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (74)
Obrázok blogu

V skratke zhrniem tragické udalosti, ktorým sa budem v tomto článku venovať. Najtragickejšou udalosťou, ktorá si zaslúži hlboké odsúdenie, boli deportácie židovského obyvateľstva. Tzv. židovský kódex bol na Slovensku prijatý 9. 9. 1941 formou vládneho nariadenia, bez verejnej diskusie v parlamente, občania židovského pôvodu prišli o všetky politické a občianske práva, pozbavili ich majetku a prepustili ich zo štátnych i súkromných služieb. Všetci biskupi proti kódexu protestovali osobitným memorandom prezidentovi republiky Jozefovi Tisovi a predsedovi vlády Vojtechovi Tukovi Memorandum bolo uverejnené aj v Katolíckych novinách 7. 11. 1941. V memorande[1] sa okrem iného píše: „Vážnosť problematiky a vedomie zodpovednosti nás podnietili dať preskúmať predmetné nariadenie (č. 198/1941 Sl. z. z 9. 9. 1941 – tzv. Židovský kódex) odborníkmi v oblasti dogmatiky, morálky, práva a katolíckej sociológie. Posudzujúc nariadenie vo svetle princípov cirkevnej doktríny, nachádzame v ňom tieto vážne a nebezpečné chyby:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pozornému bádateľovi nemôže uniknúť, že filozofická koncepcia, podľa ktorej bolo predmetné nariadenie koncipované, je ideológiou tzv. rasizmu. Podľa tejto rasovej koncepcie základným faktorom je faktor fyzický, nevylučujúc však ani faktor duchovný, kultúrny, právny, filozofický, ba aj náboženský. Nemienime tu vymenovať všetky tie nebezpečné omyly, ktoré sa skrývajú v tejto doktríne; nedávno na ne poukázala Svätá kongregácia seminárov v liste z 15. 4. 1938. Chceme iba pripomenúť, že materialistická teória rasizmu je v priamom rozpore s učením katolíckej cirkvi o spoločnom pôvode všetkých ľudí v jedinom Stvoriteľovi a Otcovi, o úplnej rovnosti ľudí pred Bohom zdôrazňovanej najmä sv. Pavlom, o spoločnom nadprirodzenom osude človeka, vyplývajúcom z univerzálnej spasiteľnej vôle Božej a z univerzálneho Kristovho diela“ List sa ďalej venuje obhajobe židov, ktorí sa stali katolíkmi a teraz mali byť vylúčení z bohoslužieb, škôl a sobáša v kostoloch. List pokračuje: „Niet pochýb o tom, že štátna moc, ktorá sa má starať o všeobecné blaho, má aj právo použiť účinné prostriedky, aby ten cieľ dosiahla. Má však aj povinnosť rešpektovať zákony prirodzené a pozitívne božské. Podľa znalcov katolíckej morálky tzv. slovenský „židovský kódex“ porušuje prirodzené právo a slobodu svedomia jednotlivca. Nevypočitateľné sú škodlivé praktické následky pre morálny a náboženský život, ktoré sa skrývajú v predmetnom nariadení. Ako budeme môcť naďalej učiť, že pred Bohom sú si všetci rovní? Ako budeme môcť tvrdiť podľa príkazu Spasiteľa „choďte a učte všetky národy“, že sa má každý dať pokrstiť a vstúpiť do cirkvi? Ako budú môcť katolícki kňazi v toľkých skúškach utešovať veriacich židovskej národnosti? Ako budú môcť hlásať bez protirečení Kristovo prikázanie: „Nečiňte iným, čo nechcete, aby iní činili vám!“.....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Biskupi ďalej žiadajú:

1. aby, nariadenie č. 198/1941 Sl. z. bolo upravené v zmysle zásad katolíckej doktríny a najmä, aby občiansky zákonodarca vyňal všetkých pokrstených z účinnosti tzv. „židovského kódexu“;

2. aby, pán prezident republiky hneď odteraz udelil v zmysle § 225 všetkým príslušníkom katolíckej cirkvi, ktorí sú nám osobitne zverení, plnú výnimku z účinnosti citovaného nariadenia. S radosťou sme vzali na vedomie, že dekrét Ministerstva vnútra nenúti židov - kresťanov nosiť židovský znak;

3. aby, keďže nariadenie zakazuje nežidom intervenovať v prospech aj pokrstených židov, bolo povolené aspoň biskupom a farským úradom poskytnúť pánu prezidentovi republiky informácie o tých veriacich, ktorí si podľa učenia katolíckej cirkvi vzorne plnia svoje náboženské i občianske povinnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

4. aby bol v budúcnosti pri tvorbe právneho poriadku zabezpečený vplyv predstaviteľov cirkvi, keď ide o zákony a nariadenia, ktoré sa týkajú náboženského života. Štát sa tak správa, keď predkladá iným záujmovým skupinám na predbežné posúdenie tie návrhy zákonov, ktoré sa ich týkajú.“

Biskupi na svoje memorandum nedostali odpoveď, jeho požiadavky boli odignorované.

Svätá stolica reagovala na prijatie „židovského kódexu“ protestnou nótou 12. 11. 1941,[2] v ktorej sa píše: „Svätá stolica s veľkou bolesťou prijala správu, že aj na Slovensku, čiže v krajine, kde takmer celé obyvateľstvo sa hlási k najlepším katolíckym tradíciám, bolo 9. septembra t. r. uverejnené „vládne nariadenie“, ktoré ustanovuje osobitné „rasové zákonodarstvo“ obsahujúce rôzne opatrenia protirečiace katolíckym princípom.“[3] Odpoveď vlády prišla až 23. 5. 1942. Hovorí sa v nej, že otázka už nie je aktuálna, lebo židovská otázka sa bude riešiť deportáciami, ktoré v tom čase už prebiehali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tieto sa na Slovensku začali 25. 3. 1942 a Židia boli  deportovaní do nemeckých koncentračných táborov. Pokyn dal predseda vlády V. Tuka po dohode s Nemeckom, bez upovedomenia prezidenta, parlamentu a ostatných členov vlády. Ich zodpovednosť spočíva v tom, že ich dodatočne okamžite nezastavili. Deportácie trvali do októbra 1942. V prvej etape bolo deportovaných 58.000 Židov. V druhej vlne, po potlačení povstania 27. 10. 1944 nemeckou armádou, boli deportácie obnovené, v podstate na už obsadenom území, bez vlastnej samostatnosti. V tejto vlne to bolo asi 12.000 deportovaných. Celkovo z približne 70.000 deportovaných zahynulo 67.000 Židov v nemeckých koncentračných táboroch.[4]

Biskupi vydali proti deportáciám memorandum[5] pod názvom: Vyhlásenie biskupov o rasovej legislatíve zo dňa 26. 4. 1942. Bolo uverejnené aj v Katolíckych novinách, cenzúra však z neho vylúčila tieto dve vety: „...a neprestaneme naliehať, aby boli vyňatí z predpisov židovského kódexu a aby boli deportovaní zo Slovenska.“, ktorá sa týkala pokrstených židov. A druhá: „preto nemožno schvaľovať, naopak, musíme pozdvihnúť varovné hlasy proti nariadeniam, ktoré porušujú právo na poctivo nadobudnutý súkromný majetok a násilne spretrhávaj rodinné zväzky“, ktorá sa vzťahuje na všetkých židov, ktorí boli olúpení o svoj majetok.

V samotnom memorande sa biskupi najskôr venujú pokrsteným židom a voči útokom, ktoré ich obviňujú z masového krstenia židov, aby ich zachránili pred opatreniami. Biskupi vyhlasujú, že „iba cirkev má právo rozhodnúť, či má alebo nemá povoliť udelenie sviatosti krstu. Toto svoje výlučné právo bránila cirkev za najťažších podmienok aj v minulosti, a ani v budúcnosti nepripustí v tejto veci obmedzenia.“

V druhej obsiahlej časti listu sa biskupi venujú „ostatným židom a opatreniam, ktoré sa proti nim zaviedli.“ V úvode opisujú prečo sa vytvorilo nepriateľské prostredie voči židom a z čoho pramení. V Slovenských pomeroch spomínajú hlavne ovládnutie hospodárskeho života. Ďalej vyzývajú vládne orgány, že „sa nesmie zabúdať, že aj židia sú ľudia, a že sa s nimi preto musí zaobchádzať ľudsky. Predovšetkým je potrebné dbať o to, aby sa neporušoval platný právny poriadok, ani božské zákony. Je prirodzeným právom každého jednotlivca poctivou prácou si vytvoriť súkromný majetok, ktorý má využiť podľa kresťanských učení. Každý má právo aj na vlastnú rodinu. Keď sa rozhodne pre rodinný život, má plniť všetky povinnosti vyplývajúce z toho stavu a užívať všetky práva podľa kresťanských zásad.“ Potom nasledovala cenzurovaná veta, ktorú uvádzam vyššie. Protest podali aj evanjelickí biskupi listom z 20. 5. 1942, ktorý sa čítal aj v ich kostoloch. V liste pripúšťajú podobne ako katolícki biskupi, prehrešenie Židov proti slovenskému národu, ale súčasne konštatujú, že „sme svedkami nepotrebných, nijako neospravedlniteľných prechmatov a výčinov, ktoré sa protivia ľudským citom a ani s ľudskou spravodlivosťou a zákonom Božím, ani s učením a láskou sa nezrovnávajú.“

Svätá stolica zasiahla protestnou nótou ešte pred začiatkom deportácií, o ktorých dostala avízo od svojho chargé d`affaires na Slovensku. Stalo sa tak nótou slovenskému veľvyslancovi vo Vatikáne K. Sidorovi 14. 3. 1942, v ktorej sa doslovne píše: „podľa správy, ktorú dostal Štátny sekretariát, bezprostredne hrozí všetkým príslušníkom židovskej rasy, bez rozdielu náboženstva, veku a pohlavia, vyhnanie z územia Slovenskej republiky. Tieto osoby 80 000 chcú vyviezť do Haliče a do okolia Lublína a deportovali by oddelene mužov, ženy a deti. Štátny sekretariát chce veriť, že táto správa nezodpovedá pravde, pretože nepovažuje za možné, že by v krajine, ktorá sa chce riadiť katolíckymi princípmi, mali uplatniť také poľutovaniahodné opatrenia s takými bolestnými následkami pre mnoho rodín.“

Všetky tieto protesty a nezostalo len pri nich, ale stále boli odovzdávané ďalšie, boli neúčinné až do prvých útekov z koncentračných táborov v lete 1942, keď pomaly začala vychádzať pravda o trasportoch, o vyhladzovaní židov v koncentračných táboroch. Toto spôsobilo veľké znepokojenie a ďalšie protesty, načo boli transporty až do vypuknutia SNP r. 1944, zastavené. Posledný transport išiel  do Poľska 20. 10. 1942.

Osobne som navštívil Osvienčim a Birkenau, miesta kde boli brutálne vyvraždené státisíce Židov, ale aj kresťanov a Rómov. Obludnosť ideológie nacizmu, ktorá zničila svedomie ľudí, vykonávajúcich v jej mene zločiny, pripravila milióny o život, bola veľkou skúškou aj pre cirkev. Niektorí z jej predstaviteľov sa stali jej pomocníkmi, ale väčšina sa postavila jednoznačne proti, o čom svedčia aj historické záznamy, ktoré sa nám zachovali. Chválu alebo obhajovanie tých, ktorí zlyhali v tomto období aj z kruhov cirkvi, musíme však jednoznačne odsúdiť. Tých, ktorí prežili besnenie rasistických režimov a ich potomkov, prosme ako potomci tých, ktorí zlyhali o prepáčenie a spoločne buďme hrdí na tých, ktorí sa ukázali ako ľudia s veľkým a odvážnym srdcom, ktorí sa nebáli postaviť na obranu prenasledovaných a aj konkrétne im pomáhali zachraňovať životy.

[1] Môžete ho nájsť v knihe Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), s. 62 – 66. [2] Porov. Blet, P.: Pius XII. a druhá svetová vojna : podľa vatikánskych archívov, s. 163.

[3] Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), s.72. [4] Porov. Postupná sovietizácia Slovenska (1945 – 1968) . In: Škvarna, D. a.i.: Lexikón slovenských dejín, s. 146 – 148.

[5] V plnom znení ho nájdete v Kamenec I., Prečan V., Škorvánek S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), s. 105 – 108.

Martin Šabo

Martin Šabo

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Svet a ľudia okolo mňa mi nie sú ľahostajní. Som katolícky kňaz, chcem slobodne uvažovať a písať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéHistóriaZamysleniaPodolínecCirkev a štátSpoločnosťOsobnosti viery

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu