Americký profesor Karl Keating, jeden z najznámejších apologétov, vo svojej knihe Čomu skutočne veria katolíci?, uvádza krátku odpoveď pre tých, ktorý majú názor, že všetko čo povie pápež je pravda. Odpovedá, že by určite nevsádzal na futbalové mužstvo, ktoré by pápež označil za budúceho víťaza majstrovstiev sveta. Nemá totiž o nič väčšiu schopnosť predpovedať výsledok športovej udalosti ako ktorýkoľvek iný človek. Ak by nám dal zoznam najlepších noviel všetkých čias, úctivo mu môžeme poďakovať za názor a spokojne si môžeme vytvoriť vlastný rebríček najlepších literárnych diel.
Pápežova charizma neomylnosti je prísne obmedzená. I. vatikánsky koncil (1869 – 1870) učí a II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) potvrdzuje, že pápež učí neomylne, keď „s definitívnou platnosťou vyhlasuje náuku týkajúcu sa viery alebo mravov“. Tak hovorí II. vatikánsky koncil vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium. Obmedzenie je teda iba na veci viery a mravov. Netýka sa cirkevných zvykov, športu, literatúry ani väčšiny vecí bežného života. Neomylnosť sa okrem toho uplatňuje iba vtedy, keď pápež „s definitívnou platnosťou vyhlasuje“, čo je formálne verejné vyhlásenie; poznámka pri obede, alebo chyba z nepozornosti v jeho knihe, sa teda neráta. Doteraz tento postoj, v novodobých dejinách, využil pápež iba raz a to Pius XII., keď r. 1950 definoval dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.
Neomylnosť však nie je obmedzená iba na pápeža alebo jeho dekréty. Aj biskupi, keď sú zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme a zjednotení s pápežom, vo veciach viery a mravov, majú túto kompetenciu. Doteraz takýchto snemov bolo dvadsať jeden a na každom boli vydané vieroučné a morálne konštitúcie. Toto učenie sa vzťahuje na všetky tieto koncily, čiže stretnutia všetkých biskupov na čele s pápežom, lebo ono nebolo na vatikánskych snemoch uzákonené v zmysle našich zákonov, ktoré platia až po schválení, ale slávnostne potvrdené ako stále učenie cirkvi, vychádzajúce z jej tradície. Na mnohých snemoch boli vydané aj disciplinárne dekréty, ale tieto nie sú neomylné, lebo sa netýkajú viery a mravov.
Toto učenie je nepochopiteľné pre neveriaceho človeka a často aj pre veriaceho. K omylu dochádza najmä vtedy, keď sa pod neomylnosťou myslí, že všetko čo povie pápež je pravda. Takýto výklad si Katolícka cirkev nikdy neprisvojovala a rozhodne ho odmieta. Toto učenie bolo Katolíckou cirkvou prijaté na základe evanjelia a Ježišových slov v ňom. Ide o tieto Ježišove výroky apoštolom: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 15) Toto Ježiš povedal všetkým apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní, odovzdal im tak svoju učiteľskú, kňazskú a pastiersku právomoc s prisľúbením svojej prítomnosti, pri jej uplatňovaní. Ježiš postavil na čelo apoštolov Petra: „Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarej Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov. Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Oni vraveli: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. A za koho ma pokladáte vy? Opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš mu povedal: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovsvtva, čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ (Mt 16, 13 – 19) Ide o potvrdenie prvenstva, ktoré Ježiš udelil apoštolovi Petrovi. Toto sa odrazilo potom v definícii učenia I. vatikánskeho koncilu.
Úlohou tohto učenia teda nie je to, aby bol pápež autokratický vládca, ktorý udeľuje rozkazy, ale ide o úlohu uzmierovaciu a vyjasňujúcu najzložitejšie teologické otázky, ktoré môžu mnohých uvádzať do omylu. Pápež v odôvodnených prípadoch môže použiť svoju právomoc na rozriešenie takýchto sporov a definovanie správneho učenia. Ako vidíme pápeži túto právomoc používajú veľmi skromne a iba v najzávažnejších prípadoch. Keďže napriek tomu je toto učenie terčom stálych atakov, vyplývajúcich z jeho neporozumenia, pápež Ján Pavol II., ktorý túto právomoc ani raz nevyužil, vo svojej ekumenickej encyklike Ut unum sint z 25. mája 1995, ponúkol oddeleným kresťanom diskusiu o spôsobe uplatňovania pápežského primátu pre dobro všetkých kresťanov. Na patričnej odbornej úrovni teda možno debatovať aj o tejto závažnej veci, aby sa niekedy v budúcnosti dosiahla úplná jednota všetkých kresťanov.
Dúfam, že som aspoň čiastočne objasnil podstatu akú má toto učenie v rámci Katolíckej cirkvi.
