To, čo ma na celej situácii zaráža asi najviac je skutočnosť, že aj najvyšší predstavitelia Evanjelickej cirkvi vo svojom stanovisku siahli k argumentom, ktoré sú stručným prehľadom toho, čo sa doteraz vyprodukovalo proti Zmluve o výhrade svedomia. Rozoberme si ich však postupne ako sú predložené. Ako prvé je predložené svedomie.
„Svedomie je podľa ECAV u každého človeka iné, pretože je formované a ovplyvnené mnohými vonkajšími faktormi, ako je výchova, prostredie, náboženský vplyv, skúsenosť a pod. Podľa evanjelického učenia nie je svedomie u nikoho z ľudí dokonalé, ale naopak, je poddané hriechu. Preto z neho nemožno vytvoriť právnu normu, na ktorú by bolo možné sa odvolať.“ S prvými dvomi vetami nemám problém, aj podľa katolíckeho učenia je ľudská prirodzenosť naklonená k hriechu, aj keď ním nie je definitívne zničená a preto katolíci veria, že človek je vo svojej podstate dobrý. Svedomie si preto katolík má formovať, na základe svojej viery, v tom smere, aby sa v jednotlivých situáciách, rozhodoval pre dobro.
Ako však zostavovateľ stanoviska prišiel na to, že svedomie kvôli tomu, že je nedokonalé, nemôže tvoriť právnu normu, na ktorú by bolo možné sa odvolať, to netuším. Na slobode svedomia predsa stoja základy demokracie. V preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej a vyhlásenej rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 217 A (III) z 10.decembra l948 stojí: „Pretože uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete, pretože neuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva a že vybudovanie sveta, v ktorom ľudia zbavení strachu a núdze budú sa tešiť slobode prejavu a presvedčenia, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudstva, pretože je nevyhnutné, aby ľudské práva boli chránené zákonom, ak nemá byť človek donútený uchyľovať sa, keď už všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku, pretože je nevyhnutné podporovať rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi.....“ Sloboda svedomia a z toho vyplývajúce konanie, formou odmietnutia toho, čo sa svedomiu protiví, je základným ľudským právom. Nemožno teda vyhlasovať, že toto právo nie je možné právne podchytiť.
Ďalej v stanovisku Generálneho presbyterstva možno badať protirečenie. Na jednej strane stanovisko uvádza, že svedomie nemôže byť právnou normou, neskôr však čítame, že „v návrhu zmluvy, kde vlastne nejde o výhradu svedomia vo všeobecne platnom zmysle, ale o zachovávanie „vieroučných a mravoučných zásad“ cirkvi, ktoré formujú konanie veriaceho človeka a dostávajú sa do stretu so zásadami všeobecne platnými v dnešnom svete a „formulovanými“ v štátnom práve.“ Takže existuje aj výhrada svedomia vo všeobecne platnom zmysle, napriek tomu že svedomie je nedokonalé? To, že sa konanie toho, kto si uplatňuje výhradu svedomia dostáva do rozporu „so zásadami všeobecne platnými v dnešnom svete a „formulovanými“ v štátnom práve“ je hádam samozrejmé a je podstatou výhrady svedomia. Veď kvôli tomu, aby sa tak nekonalo a aby uplatnenie výhrady bolo jasne definované v zákonoch, má vzniknúť Zmluva o výhrade svedomia. Alebo sa máme poddať všeobecne platným zásadám v dnešnom svete, aj za cenu postavenia sa proti svojmu svedomiu? Výhrada svedomia veriaceho človeka, vychádza z toho, čo verí, preto je logické, že sa týmto spôsobom výhrada aj definuje. Stanovisko upozorňuje, že by mohla vzniknúť nejasná situácia v uplatňovaní výhrady. Pravda je však taká, že situácia by sa naopak oproti súčasnosti vyjasnila a uplatňovanie výhrady by sa dostalo do presne stanovených medzí, vyplývajúcich z definícii učenia jednotlivých cirkví, ktoré by záležali na vnútorných zákonoch štátu a v sporných veciach by rozhodovali súdy SR. Pri tých, ktorí by si uplatňovali výhradu svedomia by nikto neskúmal k akej cirkvi a vierovyznaniu patria, iba či splnili zákonom stanovené podmienky. Katolík by si tak napr. mohol uplatniť výhradu totožnú so židom a naopak. Podobne ako aj ateista. Učenie jednotlivých cirkví vychádza totiž z prirodzenosti človeka.
Ďalším vážnym donekonečna opakovaným argumentom je, že „zasahovanie „orgánu Magistéria“ alebo „Spoločnej komisie“ do výkonu práva nie je v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého výklad práva patrí len Ústavnému súdu.“ Otázkou však je, či tu stanovisko reaguje na skutočný problém. Pozrime sa na návrh Zmluvy o výhrade svedomia z r. 2006, ako sú v ňom upravené tieto záležitosti. Najdôležitejší je z tohto pohľadu článok 5, ktorý znie: „Právo uplatňovať výhrady vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v jeho medziach. Medze a spôsob uplatnenia upraví Slovenská republika tak, aby bola zachovaná podstata a zmysel práva uplatňovať výhrady vo svedomí.“ Takže prím Ústavy je tu zachovaný, stanovisko Generálneho presbyterstva reaguje pravdepodobne na Návrh Zmluvy z r. 2003, kde bol článok 5 formulovaný takto: „ Slovenská republika upraví vo svojom právnom poriadku podrobnosti uplatnenia práva na výhradu svedomia.“ Kľúčovým je tiež článok 7 ods 2. Návrhu Zmluvy z r. 2006, ktorý vyšiel z pripomienkového konania, ktorý hovorí: „Na vykonanie tejto zmluvy zmluvné strany zriadia spoločnú komisiu, ktorá bude mať poradný charakter.“ Čiže nie súdny, nátlakový, alebo slúžiaci na zákonodárny výklad práva, ako je všeobecne prezentované, k čomu sa priklonilo aj stanovisko ECAV, po zmene svojho vedenia, v ktorom sa ocitol aj bývalý poslanec HZDS z obdobia tretej Mečiarovej vlády.Spolitizovaná debata, ku koncu funkčného obdobia bývalej vlády, k Zmluvám o výhrade svedomia reagovala predovšetkým na Návrh Zmluvy z r. 2003, ktorý išiel do pripomienkového konania. Väčšina prezentovaných a všetky zásadné nedostatky boli z tohto návrhu odstránené. Z toho vznikol Návrh Zmluvy z r. 2006. Keď sa mi podarí pripravujem porovnanie oboch Návrhov, kde možno jasne vidieť ako sú ošetrené jednotlivé nedostatky pôvodného textu, ako je Magistérium, vzťah k Ústave SR a samotné uplatňovanie výhrady v jednotlivých oblastiach. Diskurz sa aj vďaka zmanipulovanej debate zo strany politikov, zvrhol na pretraktovávanie osobných strachov a antipatií z Katolíckej cirkvi, čo mi je nesmierne ľúto pri tak závažnej téme akou ľudské právo na výhradu svedomia rozhodne je. To, že túto debatu znovu viacej komplikuje a zahmlieva stanovisko nového vedenia ECAV je mi však už nepochopiteľné, hlavne z pohľadu cieľov, ktoré toto vyhlásenie konkrétne sleduje v čase, kedy táto otázka nie je na programe dňa a zdá sa, že ani tak skoro nebude.
